Koráb, ktorý sa staval sto dvadsať rokov
Prečo musel Noe stavať tak dlho a pred očami všetkých?
Noe stavia. Každý deň tá istá práca: trámy z góferového dreva, priehrady, smola zvnútra aj zvonka. Ľudia chodia okolo. Niektorí sa zastavia a pozerajú. Skôr či neskôr sa niekto spýta to, čo by sa spýtal každý: Načo ti to je?
Tóra rozpráva, ako sa to začalo. Zem, na ktorej Noe žil, sa naplnila bezprávím a B-h sa rozhodol priviesť na ňu potopu. Zachrániť sa mal len Noe, spravodlivý muž svojho pokolenia, s rodinou a so zvieratami každého druhu. Neskôr príde dážď, koráb sa bude celý rok vznášať na vode, holubica sa vráti s olivovým lístkom, v oblakoch sa objaví dúha a na konci týždenného oddielu sa ľudia pokúsia postaviť vežu až do neba. Najprv však B-h dá Noemovi plán stavby:
Urob si koráb z góferového dreva; v korábe urob priehrady a vymaž ho zvnútra i zvonka smolou
Prečítaj si ho ešte raz. B-h, ktorý sa chystal zmeniť celý svet, mal iste jednoduchšie spôsoby, ako zachrániť jednu rodinu. Prečo táto dlhá a ťažká práca?
Raši, ktorý v 11. storočí vo Francúzsku vysvetľoval Tóru verš po verši, sa pýta presne na toto. B-h mal mnoho spôsobov, ako Noema zachrániť, tak prečo ho zaťažil stavbou? Jeho odpoveď:
Aby ho ľudia z pokolenia potopy videli pri tejto práci sto dvadsať rokov a pýtali sa ho: „Načo ti to je?“ A aby im mohol odpovedať: „Svätý, nech je pochválený, privedie na svet potopu. Azda by sa obrátili.“
Koráb teda nebol len loďou. Sto dvadsať rokov stál na očiach všetkých a každý, kto sa zastavil a spýtal, dostal odpoveď a s ňou príležitosť zmeniť sa. Tóra hovorí, že ju nevyužili; prišiel dážď. Ale otázka tam bola, každý deň, pred ich očami.
Podobne je to aj doma. Čo urobíme raz, ľahko zapadne. Čo robíme každý týždeň, trpezlivo, pri tom istom stole, je vidieť. Deti si všímajú sviečky, ktoré sa zapaľujú každý piatok, aj ruku, ktorá sa im položí na hlavu. Skôr či neskôr sa niektoré z nich spýta: Prečo to robíme? Trpezlivá práca pred očami druhých vyvoláva otázky a otázka môže človeka zmeniť. Odpoveď, ktorú v tej chvíli dáme, je spôsob, ako niečo prechádza z jednej generácie na druhú.
Niekedy sa najviac naučí práve ten, kto sa pýta. Talmud (Taanit 23a) rozpráva o jednej takej otázke:
Muž, ktorý sadil rohovník
Choni bol mudrc, ktorý celý život nevedel pochopiť jeden verš zo Žalmov: že sedemdesiat rokov babylonského vyhnanstva sa zdalo tým, čo sa vrátili, ako sen. Môže človek naozaj spať a snívať sedemdesiat rokov?
Raz išiel po ceste a uvidel muža, ktorý sadil rohovník. „O koľko rokov prinesie tento strom ovocie?“ spýtal sa. „Nie skôr ako o sedemdesiat rokov.“ „Si si istý, že budeš žiť ešte sedemdesiat rokov?“ Muž odpovedal: „Ja som našiel svet plný rohovníkov. Ako moji predkovia sadili pre mňa, tak aj ja sadím pre svojich potomkov.“
Choni si sadol, že zje chlieb, a premohol ho spánok. Okolo neho vyrástla skala, skryla ho pred očami ľudí a on spal sedemdesiat rokov. Keď sa zobudil, uvidel muža, ktorý zbieral plody z toho istého stromu. „Ty si ten, kto zasadil tento strom?“ „Ja som jeho vnuk.“ Vtedy Choni pochopil, že spal sedemdesiat rokov.
Strom zasadil jeden muž a plody z neho zbieral jeho vnuk.
Noemov koráb aj rohovník potrebovali veľa času a obe bolo vidieť. Aj to, čo robíme každý piatok pri našom stole, je vidieť. Pri stole, kde sa dnes večer zídete, môžete začať otázkou:
Čo z toho, čo ti odovzdali starí rodičia, chceš raz odovzdať ďalej aj ty?
Ako to skúsiť doma je uvedené ďalej a aj na šabatovej karte.
Budúci týždeňLech Lecha. B-h povie Abramovi, aby opustil svoju krajinu, svoj rod aj dom svojho otca a išiel do krajiny, ktorú mu ešte len ukáže. Ako sa vydať na cestu, keď nevieš, kam vedie?
Texty Tóry, Rašiho a rabínskej literatúry: Sefaria.org
Ďalej v tomto vydaní: Prečo sa bezbožným darí, zatiaľ čo spravodliví trpia? →
Celé vydanieKoráb, ktorý sa staval sto dvadsať rokov
